som v štvrtom týždni

Dnes len kratko.

Uz tyzden 4. A ani neviem ako. Bezi to! Dovolim si tvrdit, ze uz som sa slusne aklimatizovala. Zvyknuta na veci okolo mna- na skriekajuce vtaky, na slnko ktore vychada asi o pol 5 rano, na jasterice, na opice. Spavat chodim „so sliepkami“, nikam sa neponahlam, aj na hodinky sa pozeram len sporadicky. Uz viem ako „chuti“ 32 stupnov na konci oktobra, ale aj to ako osviezi 12 stupnove ochladenie zo dna na den. Naucila som sa spavat v mojej kratkej posteli.

Tyzden 4 bol relativne tichy. Vlastne, kazdy den je tu tichy a pomaly. Uz ani neviem co je to stres. Stal sa zo mna flegmatik ;) Nikam sa neponahlam. Nic nezmeskam. Teda..myslim si, ze som nic nezmeskala..a ak hej..tak mi je to jedno :)

• V robote sme rozbehli dalsi projekt: Foto-projekt. Deti budu fotit to ako ziju: realita, sny, vizie, prava.
• S mojim Libyjskym kolegom sme zdielali radost z padu diktatury v jeho rodnej krajine.
• V strede tyzdna sa mestom prehlana najukrutnejsia burka. Vtedy mi teda riadne „stiskalo“. 29 stupnov- teda relativne horuco, a do toho strasnay dazd a hromy blesky ako z filmu! No koniec!
• Navstivila som miestnu kniznicu a na moje prekvapenie tam maju celkom slusnu zasobu literatury na moj univerzitny projekt.
• Cez vikend som zazila trochu divociny: „Road trip“ na plaz k Indickemu oceanu, palmovy prales (pripadala som si ako par milionov rokov spar a cakala som kedy sa tam zjavia nejake dinosaury), mangrovnikovy les (tie stromy, ktore potrebuju aj slanu aj sladku vodu a maju korene nad povrchom), videla som asi tisic krabov, spoznala som sladku vonu horiacej cukrovej trstiny (pred zberom), jedla najlepsiu „butternut soup“ (polievka z tekvice butternut), tradicne juhoafricke „Bobotie“ (zapekane mlete maso s ryzou vid. obr.)

Naucila som sa nudit sa a nic nerobit. Zazila som 4 popoludnia po sebe bez internetu. Co mozno neznie az tak jedinecne. No podotykam, ze tu sa po 6tej vecer fakt nic neda robit. Prechadzky nehrozia!-z bezpectnostnych dovodov- a ja teda o tie „cmukania“, piskania a ine formy prejavy zaujmu fakt nestojim. Dokazem 6 hodin sledovat „The X factor“, kazdych 10 minut prerusovany reklamou.

Velmi sa tesim ked mozem skajpovat s mojimi najblizsimi. Vsimla som si, ze sa pri tom dokazem cely cas usmievat..len tak...ani si to neuvedomujem. 

Chyba mi domov, ale velmi sa mi tu paci! Tak hura do piateho tyzdna!;)

už 21

Dnes je to presne 21 dni. A aj v tyzdni tretom sa diali veci. Veci nove, zaujimave... hodne akejsi kratkej zmienky. Ci je aj citanie tychto slov hodne tvojho casu- odpovedz si sam;)

Treti tyzden zacal klasicky- pondelkom. Po 3 hodinovej piatkovej porade sme boli vsetci akysi „naslapani“ a tak hura do roboty! Sef si nas postupne volal na kobercek a zadeloval ulohy. Kazdemu sa co-to uslo. Ja, na pozici „communication assistant“ som sa ocitla v uzkej spolupraci so sefom a tvorime akusi ‚communication policy‘ a marketing pre celu NGO. Takze, tvorive ego mojho ja dostalo za ulohu vytvorit annual report (rocnu sparvu). Prvy annual report pre Child Care vobec. To znamena- ziadne predlohy, osvedcene techniky, postupy. „Tu mas, zariad.“ A tak som zacala pekne od nuly. Najskor som tri dni stahovala program na vytvorenie a navrhnutie dizajnu a „layout-u“. Internet pomaly jak slak- na prezretie 3minutoveho YouTube videa potrebujem tak 10 minut a vedro trpezlivosti. No ale sak sme v Afrike.. kam sa budeme hnat, nie? Kym sa 1,2 GB slimacim tempom lialo do mojho compu tak som si pekne docitala dalsiu Urbanikovu. A pri pohlade na „2 hours remaining“ som spokojne zaspavala tesiac sa na nove rano.  Na novy den s novym programom. Rano kuknem na comp- ze ERROR! Tak sup ho tam 13 hodin stahovania nanovo! Na druhy krat sa podarilo. Program stiahnuty, takze si pekne pomaly tvorim, navrhujem a ucim sa;) A nesmierne ma to bavi!

A teraz si myslis, ze to na co tam isla ked tam sedi desi v „kancli“ na zadku a kuka do pocitaca. Tak ti poviem, ze moja praca nieje len o tom. Napriklad v stredu som isla spolu s kolegami do jednej zakladnej skoly kde sme mali kratke lekcie o sexualnom zneuziti deti. Bolo to cele v lokalnom Zulu jazyku..tak som po obsahovej stranke z toho moc nemala (ale citala som si pred tym anglicku verziu, takze som bola v obraze). Moje poslanie v to popoludnie bolo jasne- chod, zazi, a nafot si to, co budes potrebovat. Poviem ti- dalsi neopisatelny zazitok! Zakladna skola je v dedine Mawasheni asi 4 kilometre za mestom. Cesta ukrutne zla, prasna, sama skala, jama. Horuco. My v starom rozheganom opli sedime 5ti okna otvorene no ako nahle vidis v protismere nejake ine auto tak sa musis rychlo chopit klucky (na okno) a co najskor okno zatvorit, lebo ta ten zvireny prach zadusi. (zvelicujem aby to znelo dobrodruzne;) ) Nastastie tam nie je moc divoka premavka..ale predsa som mala unavenu ruku po tych par "svihadlovych" cvikoch. Takze hore, dole, doprava, dolava, zakruta, krava, dom, strom, kopec..a na kopci skola! Isli sme asi 30km/h (vyssia rychlost by nadobro rozbila nejeden dopravny prostriedok) takze vcelku slusna vyhliadkova jazda. Deti v skole boli uplne uzasne! Velmi sa mi pacili- to ako reagovali, ako spolupracovali, odpovedali! Pecka! Vsetci v uniformach. Na moje prekvapenie boli tie triedy fakt plne- preplnene! V jednej lavici sedeli 4 deti! A ked sa potom vsetci rozbehli na dvor, bola som nadobro obklucena! (vid fotka na fejsbuku; dav deti okolo mna bol asi 3krat vasci) Vsetci sa chceli fotit..alebo..len byt blizko. Kricali, smiali sa.. a velmi tazko sa mi im vysvetlovalo, ze s objektivom 55-250 musia stat trochu dalej lebo im odfotim akurat tak detajl stvrtej mihlalnice :D Fakt paradny zazitok!

Nasledovali dva dni bez internetu- totalna prazdnota. Zacala som citat druhu a poslednu slovensku knihu ktoru som si sem priniesla. Uvarila som mojim spolubyvajucim slovensky gulas- nie v kotliku..tak neviem ci sa to rata. Chutilo nam.

Vikend totalne oddychovy. V sobotu sme sa na najblizsi tyzden rozlucili so slnkom. Zas nam tu privialo nejake mraky- ved nech len prsi..aby bola aka daka uroda.

Neskor napisem par riadkov o Child Care- kto sme, co sme, co robime a ako to robime. Ale o tom az nabuduce.

Neda mi opomenut vsetky vase komenty (na blogu) a povzbudive slova a „lajky“ na facebooku- rozumej „like= paci sa mi“, nie „ruske psy vo vesmire“. Velmi ma tesi ked utrusite poznamku a reakciu na to, co pisem. Fakt sa o tom tazko pise. O to viac ma tesi ked sa vam to paci :) Dakujem Miske, Radke a Katke za cas obetovany mne!!

"Tyzden 2". slovom: dva. [bez diakritiky]

"Tyzden dva" bol celkom bohaty na nove zazitky ale takisto aj chudobny na volny cas kedy by som vsetky tie dobrodruzstva mohla zapisat. Prvotne emocie opadli a uz niesom schopna podat to tak, ako som to vtedy citila. Kazdopadne, druhy tyzden mojho zivota v eShowe obsahoval:

 - navstevu 2 dedin (pracovne)

 - prvy oficialny meeting v praci- tie 3 hodiny ma skoro zabili

 - uvitaci “braai” (alebo BBQ) a africka oslava sefovych narodenin

 - moje nove africke meno: Nobuhle

Pohlad spat:

04. Oktober, 2011

Vyskocili sme z taxika niekde uprostred dediny, ktora skor pripomina kopanice alebo lazy. Je velmi horuco. Taxikar na starom polorozbitom golfe odchadza, na suchej polnej ceste po nom ostava len velky prasny mrak. Zaciname pracovat. “Door-to-door visits” alebo podomove navstevy s cielom mapovat situaciu, problemy a ich pripadne zlepsenie.  Kracame strmou cestou- ja, Marie, Khairi a kolegyna s NGO (mentorka v danje dedine). Po par metroch odbocime vravo k domom alebo skor chatrciam kde sa hra skupinka deti. Mentorka mi vysvetluje ze matka tychto deti odisla a tak o ne stara nejaka ina zena- suseda. Deti zvedavo pozeraju. Predpokladam, ze biele europske ksichty asi nevidia kazdy den. Mentorka sa rozprava s najstarsimi chlapcami, zistuje aka je ich situacia, ci sa matka vratila. Ja len stojim. Nic si nemyslim..lebo ani neviem co si mam mysliet. Tak velmi chcem s tymi deckami nejak komunikovat.. no netusim ako. Pri pohlade na ich chatrc mam chut vytiahnut fotak a fotit, fotit, fotit. Ale… hodi sa to? Marie vytiahne iPod vezme si asi 6 rocne dievcatko na kolena a pusta mu do ucha nejake europske hitovice. Ostatne deti k nej velmi rychlo priskocia. Su zvedave a hrave… Vytahujem fotak a fotim. Decka pozuju. Paci sa im to. Ukazujem im fotky kde su ich tvare, ich zvedave oci a nesmierne sa im to paci. Smeju sa! Nahlas! Chcu vidiet viac. Evidentne nie su zvyknuti pozerat sa na seba. Stojim tam a… a neviem co robit. Chatrc so slamenou strechou a murmi z blata. Vnutri nic, len nejake stare koberce a mtrace pohodene na holej zemi- na obycanej hline. A tam tie deti v noci spia! Pytam sa mentorky: „A ked prsi?“ „No, tak je tam mokro“, odpoveda. Tak velmi im chcem nieco dat, nieco urobit. Ale som uplne bezmocna. Viem im ja vobec nejako pomoct? Pozeram na tie vesele, bose, spinave sidla  ako pobehuju po “dvore” kde nie je nic.  Uplne egoisticky rozmyslam, kde si rychlo umyjem ruky ked sa ma niektore z nich dotkne a ci mam v sebe dostatok vakcin. Neodvazujem sa vojst do ich domu- ten zapach je fakt silny. Decka este par krat zapozuju, bavia sa svojich vlastnych tvarach a my sa presuvame o par metrov dalej. Ine deti, no rovnaka situacia.

       

Po dedine sme sa prechadzali asi 2,5  hodiny. Videla som toho vela. Nemyslela som si nic.  V tom momentne sa neda mysliet na nic, lebo nevies Co si mas mysliet, nevies co mas/ mozes urobit. Chces nieco urobit ked to vidis. Chces to polonahe batola zobrat na ruky, chces ich umyt…dat im najest, cistu postel. Ale..je to to, co oni potrebuju a chcu? A vobec…pomoze im to? Na jeden den? Na hodinu, dve? Stretli sme mamy otcov, tety, ujov, stare mamy…strasnu hrbu deti (totiz akurat boli prazdniny tak vsetky deti boli doma), dobytok, vychudnute psy, kozy. Videli sme rozne pribytky, rozpravali sme sa s tyranymi, opitymi, opustenymi, smutnymi ale aj veselymi. Pozyvali nas do svojich domov. Nosili stolicky, bednicky, lavicky- len aby sme si mali kde sadnut. Hovorili o tom, ako ziju. Kto sa o koho stara. Co sa ucia v skole a cim chcu byt.  A jedine co sme vtedy mohli robit my, bolo len pocuvat a zadrziavat slzy.

Fakt sa to neda opisat. My v Europe velmi dobre vieme aka je situacia v Africkych statoch. Juhoafricka republika je na tom daleko lepsie ako napriklad Uganda alebo Somalsko. Citame, pocuvame, vidime realne situacie. Mnohe z toho co som videla v telke alebo na internete (chore vyhladnute trpiace deti) bolo daleko horsie ako to co som zazila. Media nas informuju o krutom zivote (nielen) v Afrike. Ved uz len pri pohlade na tie dokumenty sa nejednemu tlacia slzy do oci. A vtedy mas pocit, ze vies ake hrozne to je, ze chapes, ze si pripraveny. Poviem ti vsak, ze byt sucastou tej reality co i len na par minut... to sa neda porovnat. Absolutne. Ked stojis pred chalupou z blata a kolo teba poskakuje krdel deti, si nula. Nevies co urobit, nevies co si mysliet. Si uplne bezmocny. Tak som sa citila ja. Neschopna. Prazdna.

Ti ludia nemaju nic. Casto nemaju rodicov, cistu vodu, teple jedlo, nemaju postel, ciste oblecenie, hracky. Nemaju detstvo. Nabuduce ked budes do kosa vyhadzovat pokazenu sunku alebo stary chlieb tak sa nad sebou zamysli. Nie preto, aby si citil akusi lutost, ze niektore deti v afrike  su hladne a mozno v zivote ani neskusili ako taka sunka chuti. Zamysli sa nad tym, co TY vsetko mas. To, ze budeme lutovat druhych asi vela nezmeni a nepomoze. Ale asi by sme si mali viac vazit to, co mame.

Nie so samozrejmostou, ale s vdakou!

O dva dni neskor som zazila nieco podobne. Tie iste osudy. Len ina dedina. Chodobni, bezmocni, ale aj lenivi. Casto ani nevedia, ze existuje nejaky financny grant, na ktory maju narok. Ich osudy su rozne a nie vsetci ziju tak, ako tie decka ktore som spominala na zaciatku. Niektori su na tom lepsie, ini horsie. Niektori dokonca ziadnu pomoc alebo zmenu nepotrebuju. Aj ked nam sa moze zdat, ze podmienky, v ktorych ziju su priserne. Je to kultura. Je to sposob zivota. Maju ine priority ako poriadok, cistota a hygiena.  A preto nasa „europska“ pomoc im nie vzdy pomoze.

Tieto situacie ma nutia vela premyslat. Casto sa vsak tocim v bludnom kruhu.. ale uvedomujem si vela veci. Ucim sa.  Koniec-koncov preto som sem prisla.

Essay. Topic: My Life In eShowe

Inspired by my friend Denis I decided to create a blog. This is the very first and therefore amateur version of what a blog should be. Anyway, My Blog. So that I can write about things I see and how I see them. There definitely were moments worth some blog posts while I lived in cold, northern, Danish culture in Aalborg. Too late for those, now. Let me introduce you to my African life.

A girl from Eastern Europe, growing up in a village of one thousand people (for some of you it is only a tribe, ha?) in the heart of European continent – Slovakia –   whose mother tongue reminds you of  “mother Russia” decided to conquer the world ;) Conquer herself and learn a lot!

That’s the introduction.

Here we go.

[Editors note: not edited]

Thanks for all the “likes” on my facebook updates, posts and pictures. Now is the time for me to write something more about the life here, how it works/ doesn’t work… and how do I see it.

It was clear and natural that the arrival to a new culture on the other side of the globe would be difficult. However, humans are adaptable creatures and so am I. It took a while to get used to it. It also took some tears and my friends’ time- chatting, calling, texting. All of you deserve a big “thanks”!

Before and also during my travelling, people used to ask me where am I going, why am I going there and what am I going to do. I just kept repeating the same phrase all the time:“ that as a part of my university studies in Denmark I am going to do my 3-months internship in South Africa in a small NGO which is working on various project with vulnerable children in rural villages." And I swear that it was all I knew. (until lately)

After a long journey I arrived to Durban on Monday 26 Sep. 2011. The boss and two other colleagues from the NGO came to pick me up. Very nice people. Really. But since that day I haven’t really seen them, because they’ve been attending some workshops and conferences for two weeks now. Anyway, they drove me to “the town”. To Eshowe.. or eShowe as they write. You can google all the information yourself. All those facts and numbers can hardly describe how’s the reality. It took me 3-4 days to find out where I came and where I am going to stay for next 3 months. As the sun sets around 5.30PM it gets dark soon, and everyone keeps telling you that it is not very safe to walk around here alone (even in a group), once you are done at work (4PM) you prefer to go home, cook something and stay in a safe place (bed) watching pictures and reading articles about eShowe online.

Those were my first days. I live with a colleague (24) from France. Her boyfriend (29) from Libya joined us a bit later. No comment! "Nice" cultural mixture! And not only cultural! I don’t want to write a lot about my accommodation. But at least something: we live in a house of the NGO’s director, “low-cost conditions”, but I have my own bed and some shelves in a wardrobe, I share a room with Marie (French girl), we have a kitchen, a living room with huge LCD TV and hundreds of channels, and in the bathroom there is “flushable”(=not 100% flushing) toilet :) And we also have hot water.. ehm.. warm water.. in the shower. I have everything you are used to, everything you consider a must and necessity. Maybe a bit damaged or with limited use.. but I have!

 Well almost everything. I got a slap in the face the second day already when the temperature outside was about 15°C. And me- naïve European- haven’t brought anything warm when I left my home. I thought “Well, Africa!” and my baggage limit was only 30 kg. But I couldn’t resist and in the last moment I decided to take 2 long-sleeve sweatshirts putting one into another. So I was traveling with my huge bags (actually not that huge) and 2in1 sweatshirts hanging over my arm, bag or somewhere else. When traveling on the train in Johannesburg one man was obviously very impressed by the amount and size of my luggage and started to talk to me. After reciting my “as a part of my university studies in Denmark I am going…” monologue, he- slightly smiling (maybe thinking I am strange) looking at my “2in1” gave me an advice that I am not going to need “it” (=2in1) there. Me being a strong personality, I kept on struggling with all those bags and an extra 2in1. (But I need to point out that those are only a bit warmer than a regular t-shirt! So that you don’t think I was carrying some knitted woolen sweaters. Now it actually doesn’t seem to be a bad idea at all)

Our office is situated in the town, approx. 15 minutes walking distance form where we live. Though, the picture I uploaded on facebook may resemble nice tropical summer house, or as Lukas commented “a nice weekend dwelling place” (for relax I guess), the reality is slightly different. A brick house! And that’s it! Well the toilet here works 100%. And so does the insulation. I guess it would take around 3 hot weeks full of sunshine to let some warm penetrate throughout there cold walls inside and the temperature rises above 15°C.

So.. I am sitting here today dressed in my 2in1 (and I didn't plant to wear them both at the same time. The 2in1 idea was mainly to save the space and make my travelling and manipulation will all the luggage easier;) ), the electric radiator is on, my fingers are getting more and more blue, outside rain and wind.

I am not complaining, because I know that in december I will hardly breath in the heat and my 2in1 will be forgotten long before.

So. This post was about my life here in eShowe.  I will add more later;)

How is „their life“ and what I have experienced yesterday.. comming soon.

Apologies for my English (spelling and grammar).. but I have mentioned that I live with a French and a Libyan and local people here speak Zulu. 

sloh na tému: môj život v eShowe

"i Like" / "páči sa mi"... alebo vlastnými slovami komentuješ obrázky, ktoré "vešiam" na fejsbúk. Myslím, že je čas, aby som utrúsila aj ja nejaké to slovo o tom, ako to tu vzyerá, (ne)funguje..a ako to tu prežívam ja.

To, že príchod do novej kultúry na opačnej strane zemegule bol ťažký- o tom niet divu. Ale človek je tvor prispôsobivý, a keďže aj ja sa radím medzi rasu ľudskú, zvykla som si. Stálo ma to síce trochu času, aj sĺz... a o nejakú tú minútu som obrala aj pár mojich blízkych. Už teraz vám patrí veľké "ďakujem"!

Keď sa ma pred odchodom (aj počas cestovania, ale aj teraz) ľudia pýtali kam idem, prečo tam idem a čo tam budem robiť, vždy som opakovala niečo v zmysle.. že v rámci mojho štúdia na Dánskej univerzite idem do Juhoafrickej Republiky na 3-mesačný internship do malej mimovládnej organizácie, ktorá pracuje na rôznych projektoch s deťmi v chudobných vidieckych osadách. Prisahám, že to je všetko, čo som vtedy (donedávna) vedela.

26. Setember 2011. Na letisku v Durbane ma vyzdvihli ľudia z NGO (mimovládnej org.) a to konkrétne sám riaditeľ  organizácie (Lwazi, 26) plus ďalšie 2 kolegyne. Neuveriteľne milí ľudia. Fakt. No od toho dňa som ich poriadne nevidela, lebo sa niekde už dva týždne školia, workshopujú, debatujú a podpisujú kontrakty, dohody a spolupráce. Bezpečne ma však dopravili do mesta „M“. Vlastne do mesta Eshowe. Fakty a čísla si vygoogliš sám, no ťažko ti opíšem ako to tu ozaj vyzerá. Mne samej trvalo asi 3-4 dni kým som vlastne zistila kde budem žiť. Keďže slnko tu zapadne už o pol 6tej večer a z každej strany počuješ, že nie je veľmi dobrý nápad len tak sa tu sama prechádzať, po skončení pracovnej doby (4PM) si doma uvaríš večeru a radšej si o Eshowe čítaš a pozeráš obrázky na nete.

Takto to vyzeralo na začiatku. Bývam s „kolegyňou“ (24) z Francúzska, ku ktorej sa neskôr pripojil jej priateľ (29) z Lýbie. Musí ti stačiť! Kultúrna zmeska ako sa patrí. A keby len kultúrna! O ubytovaní veľa písať nechcem a ani nebudem. Pochopíš neskôr. Tak asi len toľko, že je to dom nášho šéfa, skromnejšie podmienky, ale mám vlastnú posteľ a pár poličiek v skrini, o izbu sa delím s Marie (z Franc.), máme aj kuchyňu, obývačku s mega telkou a 700 programami a v kúpeľni splachovací a takmer aj splachujúci záchod :) A v sprche nám tečie aj teplá voda!... alebo.. kvapká! Všetko, na čo sme doma zvyknutí a považujeme to za základ, neodmysliteľné a potrbné, tu mám. Možno v o niečo horšom stave alebo obmedzených podmienkach..ale mám!

Teda, skoro všetko. Ďalšia facka prišla as hneď na druhý deň keď teplomer (ktorý síce nemáme) ukazoval niečo okolo 15°C. To ja, naivná, keď som sa doma balila som si myslela že.. šak Afrika, limit na batožinu mám nejakých biednych 30kg, načo mi tam budú svetre a niečo teplé!? No nedalo mi a tak som si cez batoh prehodila mikinu v mikine..nech som na smiech! Pri ceste vlakom na letisko v Johannesburgu jednému pánovi neuniklo, že mám nejak veľa batožiny.. tak sa prihovoril a po mojom „v rámci môjho štúdia na Dánskej univerzite..“ monológu, s úsmevom utrúsil poznámku, že hetno (upierajúc pohľad na moju mikinu 2v1) „tam“ nebudem potrebovať. Ale povaha som silná, nedala som sa odradiť, nenechala som vo vlaku nič a hrdo som sa potila ovešaná batožinou a dvomi podľa neho zbytočnými kusami oblečenia, ktoré sú podotýkam len o niečo teplejšie ako obyčajné tričko. (to aby si si nemzslel, že som tu trepala hrubé vlnené svetre a flysové, nepremohavé budny). Aj keď.. kľudne som mohla.

Náš office sa nachádza asi 15 minút peši od domu kde bývam. Fotka na fejsbuku nejednému môže pripomínať krásny tropický domček, alebo, ako Lukáš okomentoval „víkendové sídlo na kopaniciach alebo na orave“, no realita je o trošku iná. Proste tehlový dom. A to je všetko. Záchod tu splachuje 100%tne. A tak isto aj izolácia. Myslím si, že budeme potrebovať asi 3 horúce týždne neustáleho slnečného žiarenia aby nám tu tieto múry čo-to prepustili a abz teplota stúpla nad 15°C. Tak tu aj dnes sedím odetá 2v1, elektrický ohrievač žhaví, prsty fialovejú, prší, fúka.

Nesťažujem sa, lebo viem, že v decembri tu budem ledva fučať v horúčavách a moje 2v1 budú dávno v zabudnutí.

Toľko o tom, aký je môj život tu v eShowe. O živote "tých druhých" a o tom, čo som zažila včera, napíšem čoskoro.