"Tyzden 2". slovom: dva. [bez diakritiky]

"Tyzden dva" bol celkom bohaty na nove zazitky ale takisto aj chudobny na volny cas kedy by som vsetky tie dobrodruzstva mohla zapisat. Prvotne emocie opadli a uz niesom schopna podat to tak, ako som to vtedy citila. Kazdopadne, druhy tyzden mojho zivota v eShowe obsahoval:

 - navstevu 2 dedin (pracovne)

 - prvy oficialny meeting v praci- tie 3 hodiny ma skoro zabili

 - uvitaci “braai” (alebo BBQ) a africka oslava sefovych narodenin

 - moje nove africke meno: Nobuhle

Pohlad spat:

04. Oktober, 2011

Vyskocili sme z taxika niekde uprostred dediny, ktora skor pripomina kopanice alebo lazy. Je velmi horuco. Taxikar na starom polorozbitom golfe odchadza, na suchej polnej ceste po nom ostava len velky prasny mrak. Zaciname pracovat. “Door-to-door visits” alebo podomove navstevy s cielom mapovat situaciu, problemy a ich pripadne zlepsenie.  Kracame strmou cestou- ja, Marie, Khairi a kolegyna s NGO (mentorka v danje dedine). Po par metroch odbocime vravo k domom alebo skor chatrciam kde sa hra skupinka deti. Mentorka mi vysvetluje ze matka tychto deti odisla a tak o ne stara nejaka ina zena- suseda. Deti zvedavo pozeraju. Predpokladam, ze biele europske ksichty asi nevidia kazdy den. Mentorka sa rozprava s najstarsimi chlapcami, zistuje aka je ich situacia, ci sa matka vratila. Ja len stojim. Nic si nemyslim..lebo ani neviem co si mam mysliet. Tak velmi chcem s tymi deckami nejak komunikovat.. no netusim ako. Pri pohlade na ich chatrc mam chut vytiahnut fotak a fotit, fotit, fotit. Ale… hodi sa to? Marie vytiahne iPod vezme si asi 6 rocne dievcatko na kolena a pusta mu do ucha nejake europske hitovice. Ostatne deti k nej velmi rychlo priskocia. Su zvedave a hrave… Vytahujem fotak a fotim. Decka pozuju. Paci sa im to. Ukazujem im fotky kde su ich tvare, ich zvedave oci a nesmierne sa im to paci. Smeju sa! Nahlas! Chcu vidiet viac. Evidentne nie su zvyknuti pozerat sa na seba. Stojim tam a… a neviem co robit. Chatrc so slamenou strechou a murmi z blata. Vnutri nic, len nejake stare koberce a mtrace pohodene na holej zemi- na obycanej hline. A tam tie deti v noci spia! Pytam sa mentorky: „A ked prsi?“ „No, tak je tam mokro“, odpoveda. Tak velmi im chcem nieco dat, nieco urobit. Ale som uplne bezmocna. Viem im ja vobec nejako pomoct? Pozeram na tie vesele, bose, spinave sidla  ako pobehuju po “dvore” kde nie je nic.  Uplne egoisticky rozmyslam, kde si rychlo umyjem ruky ked sa ma niektore z nich dotkne a ci mam v sebe dostatok vakcin. Neodvazujem sa vojst do ich domu- ten zapach je fakt silny. Decka este par krat zapozuju, bavia sa svojich vlastnych tvarach a my sa presuvame o par metrov dalej. Ine deti, no rovnaka situacia.

       

Po dedine sme sa prechadzali asi 2,5  hodiny. Videla som toho vela. Nemyslela som si nic.  V tom momentne sa neda mysliet na nic, lebo nevies Co si mas mysliet, nevies co mas/ mozes urobit. Chces nieco urobit ked to vidis. Chces to polonahe batola zobrat na ruky, chces ich umyt…dat im najest, cistu postel. Ale..je to to, co oni potrebuju a chcu? A vobec…pomoze im to? Na jeden den? Na hodinu, dve? Stretli sme mamy otcov, tety, ujov, stare mamy…strasnu hrbu deti (totiz akurat boli prazdniny tak vsetky deti boli doma), dobytok, vychudnute psy, kozy. Videli sme rozne pribytky, rozpravali sme sa s tyranymi, opitymi, opustenymi, smutnymi ale aj veselymi. Pozyvali nas do svojich domov. Nosili stolicky, bednicky, lavicky- len aby sme si mali kde sadnut. Hovorili o tom, ako ziju. Kto sa o koho stara. Co sa ucia v skole a cim chcu byt.  A jedine co sme vtedy mohli robit my, bolo len pocuvat a zadrziavat slzy.

Fakt sa to neda opisat. My v Europe velmi dobre vieme aka je situacia v Africkych statoch. Juhoafricka republika je na tom daleko lepsie ako napriklad Uganda alebo Somalsko. Citame, pocuvame, vidime realne situacie. Mnohe z toho co som videla v telke alebo na internete (chore vyhladnute trpiace deti) bolo daleko horsie ako to co som zazila. Media nas informuju o krutom zivote (nielen) v Afrike. Ved uz len pri pohlade na tie dokumenty sa nejednemu tlacia slzy do oci. A vtedy mas pocit, ze vies ake hrozne to je, ze chapes, ze si pripraveny. Poviem ti vsak, ze byt sucastou tej reality co i len na par minut... to sa neda porovnat. Absolutne. Ked stojis pred chalupou z blata a kolo teba poskakuje krdel deti, si nula. Nevies co urobit, nevies co si mysliet. Si uplne bezmocny. Tak som sa citila ja. Neschopna. Prazdna.

Ti ludia nemaju nic. Casto nemaju rodicov, cistu vodu, teple jedlo, nemaju postel, ciste oblecenie, hracky. Nemaju detstvo. Nabuduce ked budes do kosa vyhadzovat pokazenu sunku alebo stary chlieb tak sa nad sebou zamysli. Nie preto, aby si citil akusi lutost, ze niektore deti v afrike  su hladne a mozno v zivote ani neskusili ako taka sunka chuti. Zamysli sa nad tym, co TY vsetko mas. To, ze budeme lutovat druhych asi vela nezmeni a nepomoze. Ale asi by sme si mali viac vazit to, co mame.

Nie so samozrejmostou, ale s vdakou!

O dva dni neskor som zazila nieco podobne. Tie iste osudy. Len ina dedina. Chodobni, bezmocni, ale aj lenivi. Casto ani nevedia, ze existuje nejaky financny grant, na ktory maju narok. Ich osudy su rozne a nie vsetci ziju tak, ako tie decka ktore som spominala na zaciatku. Niektori su na tom lepsie, ini horsie. Niektori dokonca ziadnu pomoc alebo zmenu nepotrebuju. Aj ked nam sa moze zdat, ze podmienky, v ktorych ziju su priserne. Je to kultura. Je to sposob zivota. Maju ine priority ako poriadok, cistota a hygiena.  A preto nasa „europska“ pomoc im nie vzdy pomoze.

Tieto situacie ma nutia vela premyslat. Casto sa vsak tocim v bludnom kruhu.. ale uvedomujem si vela veci. Ucim sa.  Koniec-koncov preto som sem prisla.